„Mami, ja nemám rada stredu. Nestíham sa ani postarať o Fantóma (zajačika).“
Tieto slová našej 9-ročnej dcéry nám otvorili oči a začali sme si uvedomovať, že naše deti nemajú dostatok priestoru byť deťmi.
Prečo my, rodičia, zo seba robíme taxikárov? Akonáhle skončí škola, vyzdvihneme deti a vydáme sa na poobedňajšie kolečko po krúžkoch a tréningoch. Vytvárame deťom aktivity a zapájame ich do rôznych skupín a krúžkov. Robíme to s najlepším úmyslom. Chceme im ukázať, aké možnosti majú, a akým krúžkom či koníčkom sa môžu venovať. Neuvedomujeme si však, že takýmto riadeným životom deťom skôr ubližujeme, než pomáhame. Celá zodpovednosť prechádza na nás – odvozy na krúžky, rozhodnutie, či tam budú chodiť, alebo nie. Nenechávame deti pracovať samostatne, nenechávame ich rozhodovať sa, a hlavne ich nenechávame nudiť sa.
Dnešné deti sa nevedia nudiť!
Okolo nich je toľko distrakcií a aktivít, ktoré sme pre ne vytvorili my, rodičia, že sa nudu nemali ani kedy naučiť zvládať.
„Mamíííí, ako sa mám hrať?“
Poznáte to? Vaše dieťa nevie, ako sa má hrať. Izba plná hračiek, no ono nevie, čo s nimi robiť. Bohužiaľ, vina je na nás, rodičoch. Vždy pribehneme a hneď vymýšľame nové spôsoby, ako dieťa zabaviť, diktujeme mu, ako sa má hrať. Preberáme zodpovednosť za takú základnú vec, ktorú by si malo vedieť vyriešiť samé. Dieťa s radosťou odovzdá túto zodpovednosť nám – veď o starosť menej.
Niekedy sa snažíme kompenzovať to, čo sme sami nemali. „Ja som sa chcel učiť rybárčiť.“ Tak dám svoje dieťa na krúžok rybolovu. No dieťa nemá o danú aktivitu žiadny záujem. To bola konkrétne moja skúsenosť z detstva; na krúžku som vydržal asi mesiac.
Takže tu máme kombináciu dvoch vecí:
- Deti sa nevedia nudiť ani sa samostatne hrať.
- Nedávame im čas sa nudiť a nechať ich napospas ich vlastnej predstavivosti a rozhodnutiam, ako budú tráviť svoj voľný čas.
Áno, znovu sme na vine my, rodičia. Hádzať zodpovednosť na dieťa nemá význam a je to len sebaklam.
Musíme deťom dopriať dostatok priestoru na sebarealizáciu.
U nás to spôsobilo prehodnotenie všetkých aktivít a krúžkov, ktoré deti navštevujú: keramika, plávanie, karate.
Keď to takto napíšem, neznie to až tak strašne. No tieto aktivity sú na opačnom konci mesta a karate je dvakrát do týždňa. Toto lietanie si najviac odnášala Evka (moja manželka), a postupne to začalo ničiť aj ju samotnú. Cítila sa ako dispečerka na veľkom letisku.
Nakoniec sme pristúpili k redukcii krúžkov. Plávanie sme úplne vynechali, na karate chodí iba Ernest a na keramiku iba Hanka. Krúžky sme zladili na ten istý čas a miesto, kde má Ernest karate, a tak sme obmedzili výjazdy na krúžky na dva dni a jedno miesto.
Čas, ktorý sme získali, chceme venovať prechádzkam v lese a dopriať deťom priestor na sebarealizáciu. Tento experiment je veľmi čerstvý a o jeho pozitívnych či negatívnych dopadoch vás budem informovať.
Verím, že nič lepšie, ako nechať deti byť deťmi, nemôžeme urobiť. Ak o nejaký krúžok či aktivitu prejavia záujem samy, veľmi radi im vyjdeme v ústrety.
