Aj napriek tomu, že sme uprostred leta, sú ranné teploty niekedy nezlučiteľné s cvičením na mojej terase, ktorá je v tieni. Teploty klesajú na úroveň 14°C. Skúšal som cvičiť v tejto teplote (podotýkam iba v tričku, krátkych nohaviciach a bez ponožiek) a moje končatiny sa cítili, ako po lyžovačke v chladný februárový deň.
Tak prečo necvičíť neskôr? Túto otázku som si položil aj ja a posledné 3 tréningy som sa pokúsil presunúť na neskoršiu hodinu.
Cvičiť v čase, keď už plnohodnotne pracuješ?
V mojej hlave sa automaticky spustil kompenzačných plán. Keď chcem cvičiť cez pracovný deň, tak v ranných hodinách to musím odpracovať. A tak to presne aj vyzeralo. Až na to, že v ranných hodinách som pracoval, no už v neskorších hodinách som mal problém si nájsť čas na cvičenie. Toto vyústilo do situácie, keď som včera neodcvičil Dylana.
Dnes ráno, o 5:40, ležiaci v posteli som o tom uvažoval. A napadli ma len 2 veci. No práve tie dve dôležité:
- Tá Vec (The Thing)
- Parkinsonovo pravidlo
Za tých posledných pár dni som porušoval obe tieto pravidlá. Nevykonal som „Tú Jednu Vec“, ktorá ma napĺňa a dáva mi zmysel toho dňa, a zároveň som neaplikoval Parkinsonovo pravidlo, ktoré hovorí o tom, že ak dáš človeku na dokončenie niejakej úlohy 5 dní, bude to trvať 5 dní. Ak zadáš na dokončenie tej istej úlohy 4 dni, bude to trvať 4 dni.
A tak nastáva návrat ku rannému cvičeniu pár minút po zobudení, ktoré som pre potreby vyššej teploty vzduchu presunul na parkovaciu plochu, ktorú ráno zohrievajú slnečné lúče a je chránená pred vetrom zo severu, ktorý je v mojej lokalite veľmi častý.
Takisto opúšťam prácu v ranných hodinách, nakoľko neskrátila môj pracovný čas. Je úplne jedno, či začnem pracovať o 6:00 alebo 8:30 ráno, zvyčajne môj pracovný deň končí okolo 17:00.
A znamená to, že urobím viac práce, keď sedím pri počítači dlhšie?
Neviem si predstaviť, ako by som to v mojom prípade meral. No celková pohoda v práci, ktorá je na podstatne vyššom levele, keď začínam o 8:30 a za sebou už mám vykonanú „Tú Vec“, mi dáva informáciu, že aj moja produktivita a efektivita je vyššia.
Tá Vec (The Thing)
O tejto téme sa dá toho na internete nájsť hromada. No v krátkosti ide o to, že vykonám denne jednu vec, na ktorej vážne záleží. Nemusím ich vykonať viac.
Vážne stačí práve jedna.
A ako je to možné, že stačí jedna? Väčšina ľudí nevykoná ani tú jednu. A keďže rok má 365 dní a urobím jednu vec denne, urobím o 365 vecí viac, ako priemerný človek.
Robievam to tak, že si raz za čas sadnem a porozmýšľam, ktoré sú práve tie veci, ktoré sú esenciálne, základné. Tie, ktoré chcem vykonať a zároveň majú význam. Niektoré z nich sú nudné, ako napríklad upratať kanceláriu, nakúpiť ETF, povysávať auto či objednať sa na dentálnu hygienu. No sú tam aj aktivity ako dohodnúť si stretnutie s kamarátmi, urobiť prvé kroky k postaveniu hojdačky pre deti (čo ma privádza ku ďalší téme, ktorou je dekomponovanie komplexných problémov na malé, časovo nenáročné celky), kúpiť kvety manželke, prečítať si kúsok knihy, pozrieť si inšpiratívne video na YouTube, prípadne napísať nový článok do blogu.
Mne to funguje zaručene. Nestane sa mi, aby som si povedal, že tento deň som premárnil. Mám minimálne práve tú jednu vec, ktorú som chcel urobiť a aj som ju vykonal.
Parkinsonovo pravidlo
Niečo vo mne mi hovorí, že by som sa mal rozpísať aj o tomto pravidle. Tak som si zapol YouTube a snažil sa inšpirovať, čo a do akých detailov by som tu mal rozvádzať. No uvedomil som si, že to nie je to, čo chcem teraz urobiť. Možno v budúcnosti budem mať náladu rozvádzať túto tému. No aktuálne, ak sa chceš dozvedieť viac o Parkinsonovom pravidle, len zadaj do Googlu „Parkinson rule“ a články/videá s toto tematikou sa na teba vysypú.
